Aspoň raz za rok sa potrebujem vrátiť na skialpoch do Tatier. V roku 2025 sme to zvládli dvakrát za pár týždňov.
Koncom januára sme si dali prespávačku na Zbojníckej chate a veľký deň naprieč kopcami okolo Veľkej a Malej Studenej doliny. V polovici februára sme sa vrátili v zostave so staršími členmi Ski Loko. Tri dni, tri úplne rozdielne tatranské kapitoly a presne tá energia, pre ktorú sa z toho za tie roky stala tradícia.
Zbojnícka, Svišťový, Priečne a Sedielko
Zbojnícka chata leží vo Veľkej Studenej doline vo výške približne 1 960 metrov. Prespali sme tam a ráno vyrazili so Somorom na dlhý okruh. Počasie nám vyšlo dokonale: slnko, pokojné podmienky a deň, ktorý nakoniec dopadol ešte lepšie, než sme čakali.
Veľký deň zo Zbojníckej
Na úvod sme si vyšli na Svišťový štít. Presne ten typ rána, keď sa človek rozhliadne a začne mať pocit, že by bola škoda skončiť pri jednom kopci.
Cestou sa na nás nabalil ďalší skialpinista. Nebol si istý lavínovou situáciou a cez Priečne sedlo sa sám necítil. Tak pokračoval s nami.
Prešli sme cez Priečne sedlo ponad Téryho chatu. Téryho chata sedí v hornej časti Malej Studenej doliny vo výške 2 015 metrov a Priečne sedlo je prirodzeným spojom medzi oboma Studenými dolinami. V zime je to už seriózny vysokohorský terén, nie turistická prechádzka.
Odtiaľ sme pokračovali ďalej do Sedielka. Slnko bolo stále s nami, podmienky držali a nebolo treba nič siliť. Zo Sedielka už iba krátka zastávka na chate a potom zjazdy dole do doliny.
Rozjazdenie, ktoré by ostatní radšej nevideli
V polovici februára sme sa vrátili. Tentoraz so staršími deťmi zo Ski Loko. Teda s deťmi, ktoré sú už dávno dospelé, ale v Tatrách sa veľmi rýchlo ukáže, že niektoré veci sa nemenia.
Piatok má tradičný scenár: Skalnaté pleso a rozjazdenie. Naháňačky v neupravenom teréne, skoky na bubnoch, vyvrátených stromoch a koreňoch, kosodrevina pod lanovkou. Kopírovanie Igáčovej a Somorovej stopy v rýchlosti a veci, ktoré je lepšie robiť mimo dohľadu bežnej návštevy strediska.
Na obed Somor dojedol po deťoch všetky kačacie stehienka. Zjavne dobré palivo. O chvíľu neskôr sa mu zišlo.
Tomáško spadol vo Francúzskej mulde na zľadovatenom teréne. Bez lyží nabral v páde obrovskú rýchlosť. Somor mal dosť duchaprítomnosti aj nôh na to, aby sa rozbehol za ním, dostal sa pod neho a lyžami postavenými na hranách ho postupne zabrzdil. Tomáš z toho odišiel s modrinou cez pol zadku. Vzhľadom na to, ako to vyzeralo v prvých sekundách, veľmi dobrý výsledok.
Boba medzitým hviezdila v Kartáriku. Jej vysvetlenie bolo jednoduché: „Nevedela som, kade ísť, tak som išla rovno.“ My sme už iba pozerali kotrmelce: hlava, noha, hlava, s niekoľkometrovými odskokmi medzi nimi.
Na záver dňa sme si povedali, že ešte vybehneme smer Lomnický štít. Až hore sme nedošli. Približne 150 výškových metrov pod vrcholom sme sa otočili a zlyžovali cez Filmársky žľab na Zamkovského chatu. Zaslúžené pivo.
Patria, Žabie plesá a Volia veža
Sobota bola čistý skialp. Nádherné počasie, Štrbské pleso a smer Patria. Patria má 2 203 metrov a nad Štrbským plesom je to kopec, ktorý vyzerá, že je stále na dosah. Nie je.
Pokračovali sme cez Žabie plesá až k Volej veži. Fotka, dve, tri a potom sme sa s dievčatami spustili z Volovcovho sedla smerom k Hincovým plesám a pomaly domov.
Trasu poradil Trgina. Dobre poradil.
Satanova dolinka a Kôprovský štít
V nedeľu sme vyrazili zo Štrbského plesa na Popradské a ďalej Satanovou dolinkou pod Kôprovú vežu. Renátka sa hecla a išla s nami.
Satanova dolinka je nádherný kus terénu. Žľab pôsobí zvonka veľmi strmo, ale lyžovať sa dá na jednu aj druhú stranu. Potom ešte trochu šliapania smerom na Kôprovský štít.
Kôprovský štít má 2 363 metrov. Hore pár fotiek, zvítanie sa a potom zasa krásny zjazd do Hlinskej doliny. Zostával už iba návrat cez Kôprovú vežu a cesta domov.
Nie je to iba o kopcoch
Z týchto výjazdov sa za roky stala tradícia. Aspoň raz ročne sa stretnúť v Tatrách, zobrať pásy, zostať na predĺžený víkend a byť spolu v horách. Ľudia, ktorí kedysi chodili do Ski Loko ako deti, sú dnes dospelí. Niektorí lyžujú rýchlejšie než my, niektorí stále vymýšľajú rovnaké hlúposti ako kedysi a všetci sa vedia znovu stretnúť na jednom kopci.
Na tom je asi najlepšie, že sa z klubu časom nestane iba spomienka na detské tréningy. Zostanú ľudia, spoločné zážitky a dôvod raz za rok zasa nahodiť pásy.