Na Manaslu Trail Race som sa prihlásil hlavne preto, že mi to prišlo ako výborný spôsob, ako sa dostať poriadne do Himalájí. Sedem etáp okolo Manaslu, k tomu dva vysokohorské dni pešo a Larkya Pass nad päťtisíc metrov.
Na papieri približne 139 kilometrov pretekania a viac než desaťtisíc výškových. V realite kláštory, visuté mosty, mulice, sneh, čajovne, dvojstupňová sprcha, kašeľ, svalovica, jeden skoro Tibet a postupné zisťovanie, že vo výške 4 000 metrov sa fakt nebehá tak dobre ako doma.
Vzdialenosti a prevýšenia nižšie beriem od organizátora a ITRA. GPS na hodinkách tu väčšinu času nebolo meradlo reality. Bolo to skôr psychologické zariadenie, ktoré mi počas behu ukazovalo, čo si mám myslieť, že sa práve deje. :)
Sedem etáp. A „oddych“, ktorý vedie cez päťtisíc.
Sedem dní sa ráta do výsledku. Medzi nimi sú ešte dva vysokohorské dni, ktoré sa síce nemerajú, ale slovo oddych je pri nich dosť odvážne — jeden smeruje k tibetskej hranici a druhý cez Larkya Pass.
Kathmandu: prvý úspech bol, že som sa nestratil
Cesta do Nepálu začala ešte pred Nepálom. Z Viedne som neodletel, z Budapešti áno, autobusár cestou dostal nejakú príhodu, na diaľnici bola búračka a prestup v Dubaji vyšiel tak tesne, že som už cestou stihol minúť kus šťastia určeného na celý výlet.
A potom Kathmandu. Mesto, v ktorom sa podľa vlastných skúseností strácam prakticky vždy. Tentoraz nič. Normálne som trafil.
- zatial vzdy som sa stratil. V katmandu, kde je sanca 1000/1, ze sa stratim, som sa nestratil…
- po mojom prichode zavreli letisko, ostatnych odklonili do indie(vypadli svetla v noci,dosla karma)
- z viedne sa mi nepodarilo odist, z budapesti ano… toto je samostatna kapitola…
- autobusar dostal dajaku prihodu, museli ho zmenit, cestou do pesti buracka na dialnici; 4 auta, skoro som ani tento len nestihol.
- prestup v dubaji tesne tesne(terminaly su od seba snad dve hodiny)…
- dost sa tesim do hor.
Prvý deň. GPS kapitulovalo skoro
Prvý deň údolie Budi Gandaki. Teplo, dediny, ryžové polia a nepálska verzia roviny: chvíľu hore, chvíľu dole a medzi tým schody.
Hodinky z toho spravili vlastnú disciplínu. Oveľa presnejší údaj bol pocit, že vertikál po schodoch smerom dole začína byť ku koncu celkom morda.
Gps nejde, iba 2k prevysenie. Ale po schodoch vertikal 1,5km dolu bola uz morda.
1. etapa na Strave →
Mulice sa predbiehajú zo strany kopca. Dôležité.
Kaňon Budhi Gandaki, mosty, technický chodník a stále dosť hore-dole. Výška bola ešte iba okolo dvoch tisíc, takže som sa už preventívne tešil na deň, keď príde 1 300 výškových v piatich kilometroch.
- Hore 1600, zas gps v riti
- predbiehat mulice zasadne zo strany kopca, inak padnes zo skaly
- este vyska iba 2k, som zvedavy ked budeme mat vybeh do kopca s prevysenim 1,3km v piatich kilometroch. To budu grcacky.
- ked zosuv tak poriadne a zosunulo sa pred tyzdnom 3km. To ma zachranilo lebo tam bol checkout a uz som aj tak nevladal
- ale inak pohoda, nie grcacky ako vcera
Kláštor, požehnanie a sprcha v dvojstupňovej vode
Tretí deň sme končili pri Hinang Gompa. Budhistický kláštor, požehnanie a les, pri ktorom som chvíľu nechápal, čo robia také obrovské smreky vo výške okolo tritisíc metrov.
Batožina bola na koňoch niekde za nami, takže sprcha v dvojstupňovej vode bola výborné zakončenie dňa. A svalovica sa už stihla presťahovať prakticky všade.
- Rovina, cca 1900vertical
- budhisticky klastor, dostali sme pozehnanie
- dzungla v 3000mnm? Za klastorom smrecky s priemerom 3m
- zimaaaa vonku mrzlo, vnutri mrzlo, vsade mrzlo, kym dosli koniky s batozinou=sprcha v 2st vode…
- svalovica jak svina
Manaslu pred očami. Beh vo štyroch tisícoch už menej romantický.
Cez Pungyen Gompa sme sa dostali približne do 4 000 metrov a prvýkrát sa poriadne otvoril výhľad na Manaslu. Krása.
A zároveň prvý deň, keď bolo úplne jasné, že „behať“ a „behať vo štyroch tisícoch“ sú dve odlišné aktivity.
- prevysenie tentokrat sedi, ale hodinky som zapol az po zbehu z klastora
- v 4tisic krasne miesto s vyhladom na Manaslu
- ale sakra tazko sa v tejto vyske bezi.
Base Camp. Ale trochu inak, lebo sneh.
Normálne sa beží zo Samagaonu smerom k Manaslu Base Camp a späť. Lenže sneh mal tentoraz vlastný názor. Organizátori otočku posunuli nižšie a oficiálnu časť skrátili.
Po checkpointe sme si ale viacerí povedali, že keď už sme tu, tak sa ešte prejdeme vyššie. Čiže namiesto regenerácie výlet smerom k basecampu okolo 4 800 metrov.
- up/down. Kvoli snehu to skratili na cca. 800vyskovych metrov.
- po checkout pointe sme sa viaceri hecli a vykracali do zakladneho tabora v 4800
Šiesty deň behu. A ráno mali pretek deti.
Ráno: malý nepálsky pretek
Asi šesťdesiat detí dostalo naše štartové čísla a my sme im robili cieľ. Na môj vkus bežali dosť veľa — asi 1,5 až 2 kilometre vo výške okolo 4 000 m a časť do kopca. Niektorí ešte šprintovali. V cieli si všetci išli vykašľať pľúca. Dostali džúsiky a boli spokojní.
Potom sme prišli na rad my
Cez kláštor k ľadovcovému jazeru pod basecampom, tam štart. Najskôr dlhý beh dole a potom posledných približne 350 výškových hore. Nepálčania nahodili tempo jak s vrtuľou v riti. Austrálčan sa ich pokúsil držať. Ja som už nevládal ani na rovine.
Na konci samozrejme stojka do dediny postavenej na skale. Hore som sa nejako vyškrabal a dostal záchvat kašľa. Spolubývajúci skoro vykašľal pľúca a Nepálci sa len smiali: „nejak vážne to beriete nie?“
Po obede: namiesto ležania ešte 500 výškových
Dal som sa trochu dokopy a šiel sa pozrieť vyššie. Orol, nejaká lasica, ktorú miestni označili za líšku, horské kozy a kopec koní. Až neskôr som z mapy zistil, že chodník je stará obchodná cesta do Tibetu.
Takže som už presne vedel, ako sa ilegálne dostať do Tibetu. Aspoň teoreticky.
- uz 6den bezim, neuveritelne.
Rano - deticky mali pretek. Asi 60nepalcankov malo pretek, nase cisla a u nas ciel. Na moj vkus bezali dost vela=asi 1,5-2km v nadmorskej vyske 4000m a scasti do kopca. Musi sa uznat ze niektori aj sprintovali a nakoniec v cieli si vsetci isli vykaslat pluca(jak aj ja v ten isty den). Dostali dzusiky a boli spokojni.
My sme cez klastor presli k uzasnemu ladovcovemu jazeru pod basecampom, kde bol start. Posledne trapenie v tejto vyske, ked toto zvladnem snad to tu v Nepale prezijem.
Do Tibetu. Teda skoro.
„Active rest“ znamenal zhruba dvadsať kilometrov smerom k hranici s Tibetom, vo výške okolo päťtisíc metrov. Ráno tvrdá krusta, potom vyšlo slnko a sneh sa zmenil na pascu.
Bez čeloviek už nemalo význam tlačiť to ďalej, takže sme sa pred hranicou otočili. Tibet ostal na „skoro“.
- skoro
- slnko roztopilo krustu a zrazu sa to prepadavalo vyse kolien, do pasa.
- bez celoviek nemalo vyznam tak sme to pred hranicou stocili
Východ slnka nad Himalájami. Jedna paráda.
Toto už nebola súťažná etapa, ale jeden z hlavných dní celej trasy. Ráno zima, potom vietor, potom slnko, potom zase všetko možné. A nad tým celé Himaláje.
Vo výške nad päťtisíc som sa paradoxne cítil celkom fajn. V hlave už ale bežala posledná etapa: človek predo mnou mal náskok šesť minút.
- fajn vylet ale na striedacku zima (minus minus), vietor, teplo a vsetko
- pocasie slnko uz druhy tyzden
- vychod slnka nad himalajami, jedna parada
- pass v 5106, pocitovo fajn.
- zajtra musim predbehnut tipka predo mnou. Posledna etapa a ma naskok 6 minut…
-11 °C, dva skoro vyvrtnuté členky a konečne viac kyslíka
Posledný deň už hlavne dole. A to je po týždni vo výške fantastická vec: s každým metrom sa lepšie dýcha a beh sa zrazu začne podobať na beh.
Telo už medzitým stihlo prejsť celým katalógom problémov — žalúdok, priedušky, kašeľ, svalovica, kŕče, štípance aj nejaká alergia na slnko. Takže dve skoro vyvrtnuté členky boli už len pekný bonus.
- minus 11 feels like minus 11 hovori strava. Bolo zima ale asi nie az tak (bezal som v trenkach…)
- malo to byt stale dolu a napriek tomu sme nastupali 200m, prekvapilo.
- najlepsie je ako uzasne sa tu dycha, s kazdym metrom dolu je beh lahsi
- skoro som si 2krat vyvrtol clenok
- za posledne dni som presiel snad vsetkym: srajda, zapal priedusiek a kasel, najhorsia svalovica(doslova vsade), krce, nejaka pliaga ma dostipala na nohach a este na rukach akasi alergia na slnko..
4. miesto je fajn. Ale kvôli nemu si Manaslu pamätať nebudem.
Skôr kláštor, v ktorom mrzlo vonku aj vnútri. Deti šprintujúce vo výške štyritisíc. Mulice nad zrázom. Manaslu pri východe slnka. Sneh smerom k Tibetu. A ten absurdne príjemný pocit, keď po týždni zistíš, že s každým metrom smerom dole sa dá zasa normálne dýchať.
Výsledok: 4. miesto celkovo, 17:55:49. Na to, koľkokrát som si priebežne zapisoval, že už nevládzem, celkom použiteľné.
Osobné pasáže sú moje pôvodné Strava poznámky z novembra 2025. GPS údaje z hodiniek zámerne nepoužívam ako faktické údaje o trase.